Ale už NAOZAJ!

Ako som si povedala, že tentokrát sa už naozaj začnem venovať sama sebe

Ale pekne od začiatku. Volám sa Simona, mám 25 rokov, pracujem ako obchodná manažérka a som úplne obyčajná vydatá, zatiaľ bezdetná mladá žena. Neobyčajné na mne však je telo a zdravie štyridsiatničky po troch deťoch. Ako je to možné? Sama neviem. Alebo vlastne viem, ale dlho som si to nechcela priznať. Ešte pred štyrmi rokmi som mala telo a zdravie primerané môjmu veku, no prestala som sa hýbať a svojim životným štýlom som si privodila nadváhu a s tým spojené zdravotné problémy. Sedavé zamestnanie, stres v práci aj v osobnom živote urobili svoje. A samozrejme hlavne moja lenivosť! Stále som sa utešovala „veď to je iba pár kíl navyše, to zhodím, je to len aktuálny stav a veď vždy to môže byť aj horšie!“. No prešli dni, týždne, mesiace, roky  - a voilá z konfekčnej veľkosti 36 sa zrazu stala 42/44 (pri výške 166 cm). Už ani nespočítam koľko krát som si povedala „od zajtra začína prísny režim“.

Pravidelne každé 2-3 mesiace som začínala so športovaním, alebo diétou či pravidelným režimom. Myslíte, že mi to vydržalo? Určite to mnohí z Vás poznajú. Odpoveď je nie, vydržalo mi to maximálne týždeň (aj to pri dobrých meteorologických, astrologických, logických či nelogických podmienkach). Moja mama, ktorá je zástancom názoru, že žena má mať krivky, ma už začala upozorňovať na moju nadváhu. Manžel ma chcel motivovať, chcel mi kúpiť permanentku do fitka, kúpil mi „zázračné“ tabletky len aby som začala so sebou niečo robiť. No po čase to už aj on so mnou vzdal a vedel, že moje nadšenie bude len chvíľkové. Bratia sa mi smejú, že som už asymetrická  (asi meter široká a asi meter vysoká). Dokonca ani moja vlastná svadba mi nebola motiváciou. Stále som však lenivá niečo so sebou robiť, stále si nájdem nejaké výhovorky typu „teraz nemám na to čas lebo mám novú prácu“ alebo „hýbem sa dosť veď chodím na pravidelné prechádzky so psom, bude za tým určite nejaký zdravotný problém“. A plno ďalších výhovoriek, nemusím to ani písať, veď mnohí to určite poznáte.

Nezmestím sa do oblečenia, ktoré som si kúpila pred pol rokom, hanbím sa ísť na kúpalisko, nechcem sa fotiť s kamarátmi. Ale nie je to len o estetike. Nevládzem, som unavená, nemám kondičku, zhoršila sa mi pleť, padajú mi vlasy, puchnú mi prsty a preto už nenosím obrúčku. Pozerám si fotky staré iba pár rokov a spomínam aké som mala krásne husté vlasy, mohla som si obliecť tričko na ramienka a nehanbila som sa v plavkách.

Už stačilo! Už žiadne prázdne sľuby... Hanbím sa, že som to nechala zájsť až takto ďaleko. Ako ďaleko? Nadváha 18 kíl. Odsudzovala som mladé ženy, ktoré mali nadváhu a teraz medzi ne patrím.

Dosť! Prestávam sa ľutovať a vyhovárať! Vďaka môjmu zrkadlu, manželovi, kamarátke (mamičke ktorá pár mesiacov po pôrode vyzerá oveľa lepšie ako ja – a nie vďaka dobrému metabolizmu), super kolegyniam a ostatným ľuďom, ktorí ma vyhecovali robím prvý krok. Zapísala som sa do nového fitka RATES ARENA, ktoré mám žiaľ-našťastie pod nosom na skupinové cvičenie a dohodla som si osobného trénera. Cvičenie samotné však nepomôže, treba myslieť aj na stravu. Tak ako mi radí aj kolegyňa – je to o matematike. Príjem a výdaj. Kalórie. No čaká ma ťažká cesta ale verím, že dosiahnem svoj cieľ. O mojom boji budem písať a verím, že sa niekto z Vás v mojom príbehu nájde.

P.S. uvidím, ako dlho mi to tá moja dnešná premotivovanosť vydrží...