A boj sa začína!

Asi som sa ocitla na inej planéte a do slovníka zaraďujem slová fitko a kalórie

Prvý krát idem do fitka. Nikdy som cvičiť nechodila a mám z toho divný pocit, že na mňa -knedličku, budú všetci divne pozerať. Nemám ani tenisky na cvičenie a tak pred tréningom utekám do obchodu niečo pozháňať. Nakúpila som v akcii, takže som aspoň s týmto spokojná a teraz už snáď môžem začať cvičiť. Podvedome však hľadám výhovorku prečo nemôžem. No som ja normálna? Svedomie mi však hovorí: „Žiadne výhovorky musím sa zaťať“.

Vošla som do fitka a ostala som milo aj nemilo prekvapená. Milo preto, že tam bolo 70% ľudí tiež nadrozmerných, očakávajúcich zníženie váhy alebo naopak nezdravo chudých, očakávajúcich nabratie nejakých kilogramov. Nemilo prekvapená preto, že toľko ľudí to rovnako ako ja necháva zájsť takto ďaleko. Tento novodobý trend, ktorý hovorí ľuďom, že obezita alebo naopak podvýživa je v poriadku, je fakt chorý. Áno, každý je jedinečný a treba byť sám sebou, to je síce pekné, ale všetko má svoje hranice. Každý môže pre svoje zdravie niečo urobiť. Je to len o tom či človek chce, alebo nechce. Ostatné sú výhovorky. Je to smutné, ale ako vidím hlavne tá obezita je dnes realita. Koniec úvahám. Idem do toho, tréning začína! Dnes prvý krát vo fitku začínam skupinovkou – funkčný tréning*.

*Odborná poznámka pre neznalých ako som aj ja: Cieľom funkčných cvikov je prevencia zranenia v bežnom živote a posilnenie hlbokého stabilizačného systému. Pri funkčnom tréningu je do cvičenia zapojená široká škála svalov. Základom sú cviky, ktoré vychádzajú z bežného života. Tréningy sú zaujímavé a pestré.

Takže ako ste sa mohli dočítať v idem cvičiť cviky, ktoré vychádzajú z bežného života. No nie z môjho - lenivého. Začalo to rozcvičkou – 5 minút po schodoch. Nie obyčajných schodoch. Schody sú stroj, niečo ako bežiaci pás ale nie je to pás, je to vlastne niečo ako eskalátor. Akurát ide v protismere. Ani neviem ako to zapnúť, sú tu dáke gombíky, ale chvalabohu trénerka Maťka je zlatá a vie, že som tu prvý krát, tak pri mne stojí a všetko mi ukazuje. Verím, že som v dobrých rukách. Tak si chodím po schodoch a v duchu si vravím aká je to pohodička to dám s prehľadom. A tak som sa bála.

Po rozcvičke však prišiel tréning a ja som zistila, že niekde hlboko vo vnútri pod tou vrstvou tuku sú svaly. Ja mám svaly! Po prvom kole mi je do plaču. Nevládzem a to robíme vraj jednoduché cviky. Svaly mi pulzujú a mne v hlave stále dookola beží otázka „bolo ti to treba?“.  Myslela som, že ďalšie kolo už nedám (a to sme boli len na začiatku), ale bolo to prekvapivo ľahšie ako som očakávala. Sme iba traja plus trénerka, takže nás všetkých pozoruje a opravuje každý chybný cvik. V polke tréningu sa zo mňa nekontrolovane derie vzlyk. Som fakt slabá a nevládzem. Trénerka ma ale stále hecuje, že to zvládnem a ja sa snažím prekonať samú seba. Zrazu prišli tie slastné slová – končíme, ide sa už iba na strečing. Neverím ale zvládla som to. To naťahovanie už ani nevnímam pretože moja myseľ sa vznáša v slastnom opojení – ZVLÁDLA SOM TO! Prvý tréning je z mnou a ja sa teším, že som sa premohla a začala som. Je mi síce na zvracanie a nohy aj ruky sa mi trasú ale ja som to dala!

 Pri prezliekaní v šatni neviem zdvihnúť ruky, ani si vyzliecť tričko a nálada sa mení. Na pleci sa mi zjavuje imaginárny čertík, ktorý vraví aká som hlúpa, že sa takto ničím a na čo mi to vlastne je. Chvíľu ľutujem na čo som sa to ja dala. BOLO MI TO TREBA? ... No realita je taká, že mi to veru bolo treba, je treba a bude treba.

Keď som prišla domov, muž sa mi smial a zároveň ma ľutoval. Videl, že mám dosť tak mi s láskou spravil večeru a dokonca mi pomohol vyzliecť tričko. Celú noc som nemohla poriadne spať. No ráno som sa zobudila síce s takou svalovkou ako ešte nikdy, ale zároveň aj s pocitom, že som konečne reálne urobila niečo pre seba a som odhodlaná pokračovať.

P. S.: Rozmýšľam koľko budem musieť cvičiť, aby som mala tak vypracovaný zadok ako trénerka...

P. S.1: Asi som našla záľubu v košeliach (keďže tričko si kvôli svalovke neviem obliecť)